Dnes je štvrtok, 19.máj 2022, meniny má: Gertrúda
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Najdôležitejšia je prítomnosť

máj 12, 2022 - 11:30
Herecky vyzretá osobnosť s ohromujúcim hlasom a charizmou. V Slovenskom národnom divadle účinkuje vyše päťdesiat rokov, zažil v ňom aj pozíciu riaditeľa a cíti sa tam minimálne tak dobre ako doma. DUŠAN JAMRICH.
Foto: 
Ramon Leško

Oslávili ste sedemdesiatpäť rokov a vo „svojom“ Slovenskom národnom divadle ste stále aktívny. Nedávno mala premiéru Hra Salemské bosorky, kde hráte postavu Francisa Nurseho. Ako sa vám hrá táto postava?

Pohodlne. Vozia ma tam na vozíčku, Ferko Kovár ma pri tom tlačí, alternujem ju s Dušanom Tarageľom a dokopy tam poviem desať viet. Je to silné predstavenie a kolegovia sú v ňom výborní. Milan Ondrík, Barbora Andrešičová, Ivan Vojtek. Môžem ho divákom len odporučiť. 

Sila propagandy je prítomná v každej dobe. V spoločenskej téme v spomínanej hre, žiaľ, badáme aj paralelu so súčasnosťou. 

Keď sa národovectvo zmení na nacionalizmus a nie na patriotizmus, tak nastáva teror.

V jednom rozhovore spred štyroch rokov ste povedali, že vojna vo východnej časti Ukrajiny nie je od nás taká vzdialená, ako si niektorí ľudia uvedomujú či pripúšťajú. Žiaľ, mali ste pravdu. 

So situáciou vo svete mi pomáha divadlo a aj keď som sám sebe sľúbil, že sa už nebudem pozerať na správy a na to, čo sa deje, pozerám sa na to každý deň. Je to obrovská tragédia. Putin je regulárny vojnový zločinec. Rusi dokážu všeličo, veď s nimi máme skúsenosť. 

Patríte do generácie ľudí, ktorí vyrastali v náročných povojnových časoch...

Áno, boli sme tri deti a neboli to jednoduché časy, preto je mi ťažko aj pri pomyslení na to, čo prežíva teraz množstvo ľudí, presne v tomto okamihu. 

Ste rodený Bratislavčan, aké bolo vaše detstvo v našom hlavnom meste?

Úplne iné, než ho majú súčasné deti. Sánkovali sme sa zo Slavína až po Palisády, ulice boli vtedy bez áut. Dokonca boli vyznačené ulice špeciálne na sánkovanie. V lete sme na nich mohli bez problémov hrávať futbal, málokedy okolo nás prešlo nejaké auto. Na našej ulici stálo iba jedno – tatra hadimrška. Viac sme ich vídali iba 4. apríla a 9. mája, keď šli delegácie s vencami na Slavín a my chlapci sme ich počítali. Spomínam si na pravidelný cirkus na Firšnáli (dnešné Námestie Slobody), kúpalisko Pallehner v Horskom parku a na kiná Čas, Pohraničník a Tatra. Boli to príjemné časy. 

Ako vnímate zmeny, ktoré sa v ňom za posledné roky udiali?

Celkovo som spokojný, až na mrakodrapy, na ktoré sa práve z divadelnej šatne dívame. Je ich už priveľa a ešte stavajú ďalšie. Aspoň to priťahuje pracovnú silu, stavbári majú čo robiť.

Vy bývate už dlhšie na dedine, viete si vychutnať pokoj?

Áno, cítim sa tam veľmi dobre. V práci sa vybúrim a potom sa teším domov, na pokoj. 

Herectvo zrejme máte v génoch, keďže váš prastrýko bol dramatik Ivan Stodola. Prvý kontakt s divadlom bol v ochotníckom súbore Za rampami.

Presne tak, spolu so Stanom Párnickým, s Dušanom Kaprálikom, Jožom Bednárikom či Ľubomírom Vajdičkom. Tam prišiel aj prvý impulz, aby som šiel študovať herectvo. I keď moja mama, keď ma tam zbadala hrať, mi povedala: „Syn môj, ty si strašné drevo.“

Viac sa dočítate v ešte stále aktuálnom čísle týždenníka Slovenka

- - Inzercia - -